Vážení spoluobčania,

tak, ako veľa razy vo svojej histórii, Slovensko sa znovu nachádza na križovatke svojich dejín. V modernejších dejinách sme na takejto križovatke stáli v meruôsmych rokoch, v období obidvoch svetových vojen minulého storočia, ale aj v čase „Dubčekovskej jari“ a naposledy medzi rokmi 1989 až 1992. Výsledkom bolo získanie suverenity, čiže samostatnosti, mierovou cestou a dohodou.Tým sa nemôže pochváliť veľa národov.

Slovensko sa nestalo subjektom medzinárodného práva prijatím Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ani prijatím Ústavy SR, podriadenej federálnej ústave. Stalo sa tak prijatím Ústavného zákona o zániku ČaSFR v bývalom FZ ČaSFR 25. novembra 1992. Bol to výsledok úsilia vlastencov a odvahy poslancov, ktorí za tento zákon hlasovali. Máme preto nielen právo, ale aj povinnosť vyjadriť sa teraz, keď sme svedkami opačného procesu, čiže vzdávania sa suverenity pre inú nadnárodnú inštitúciu.

Náš štát, platným referendom, ale s podporou len necelej polovice oprávnených voličov, vstupoval do únie suverénnych štátov, kde každý štát mal v každej otázke právo veta.Dnes, po prijatí Lisabonskej zmluvy, je situácia iná. V mnohých zásadných otázkach sa rozhoduje väčšinovo, čo reálne znamená diktát úradníkov, lobistov a väčších členov, neraz s nekompatibilnými hodnotami s tými našimi. Salámovou metódou sa okliešťuje suverenita národných štátov s jasným a otvorene deklarovaným strategickým zámerom – vytvoriť Európsky superštát. Koná sa tak poza chrbát ľudí, ktorí v referende za takéto usporiadanie nehlasovali.

Historická skúsenosť všetkých národov nás učí, že vždy len jediná cesta z mnohých zabezpečuje zachovanie národa a zabezpečenie prosperity. Je to cesta, na ktorej si štátotvorný národ rozhoduje o svojich veciach sám, bez vonkajšieho diktátu. Je to cesta maximálnej možnej miery suverenity pri rozhodovaní o svojich záležitostiach. Je nepochybné, že získanie a udržanie maximálnej miery suverenity je absolútne najvyšším národno-štátnym záujmom Slovenska. Dobrovoľné odovzdávanie suverenity signalizuje absenciu geopolitickej múdrosti a strategickej predvídavosti politického vedenia Slovenska. V skutočnosti predstavuje napĺňanie skutkovej podstaty vlastizrady a úkladov proti Slovenskej republike.

Protagonisti suverenity boli ešte aj v čase deklarovanej demokracie po tzv. Zamatovej revolúcii osočovaní.Boli objektom teroru štátnych orgánov.Viedli sa proti nim prokurátorské konania, ale aj posledné normalizačné pohovory. Naša suverenita neprišla ľahko a bez obetí.Ona bola vybojovaná. Preto nedovoľme tým, ktorí takéto osobné a rodinné obete neprinášali, ktorí neraz proti získaniu suverenity otvorene alebo v pozadí vystupovali, aby tento najvyšší národno-štátny záujem a výsledok ťažkého zápasu, odovzdali do rúk nadnárodnej diktatúry.

My, signatári tejto deklarácie, sme svojim osobným príkladom dokázali, že suverenita Slovenska je pre nás absolútne najvyšším národnoštátnym záujmom našej vlasti. V tomto najvyššom objektívnom záujme svojej vlasti a budúcnosti našich detí, sme sa vzdali svojich mandátov a s nimi spojených výhod. Zrušili sme orgán, do ktorého sme boli zvolení. Boli sme si vedomí, že tam, kde nebol sobáš, nemôže byť ani rozvod. Uvedomovali sme si nevyvrátiteľnú skutočnosť, že našich dedov sa nikto po vojne nepýtal, či chcú obnoviť predvojnové usporiadanie. Napriek tomu sme volili cestu spolupráce, porozumenia a rozumného kompromisu. Akceptovali sme politickú požiadavku na vyslanie gesta medzinárodnému spoločenstvu a osamostatnili sme sa cestou prijatia zákona, čiže politickej dohody. Tým sme vytvorili nielen unikátny precedens, ale ukázali sme vysokú úroveň geopolitického myslenia, strategickej predvídavosti, aj múdrosti.

Slovensko počas rokov samostatnosti dokázalo to, čomu skeptici a odporcovia suverenity neverili a o čom sme my boli už vtedy presvedčení. Napriek tomu, že cesta bola hrboľatá a  ani dnes nie je priamočiara. Naša vlasť sa po získaní suverenity rozvíjala neporovnateľne vyšším tempom ako kedykoľvek predtým. To, čo je podstatné je fakt, že nikomu nechýbajú federálne nadnárodné orgány. Nikto nepotrebuje privilegovanú kastu vo forme federálnych úradníkov. Rovnako ani dnes nikto nepotrebuje federálne nadnárodné orgány EÚ.

Nezáleží na tom, pod akým heslom sa presadzujú nové triky na zvýšenie mocenských zámerov EÚ. Či je to „jadro“, „viac integrácie“, „viac Európy“ alebo čokoľvek iné. Vždy ide a pôjde o dosiahnutie moci hegemónov EÚ a nimi ovládaných nevolených úradníkov. Vždy ide o to, čo sme pred 25 rokmi zrušili a odvtedy to nikomu nechýba – o obnovu pseudofederácie. Vytváranie „jadra“ je dokonca priznaním, že EÚ sa rozširovala neuvážene.

V skutočnosti je výsledkom diktát nadnárodných inštitúcií, vnucovanie hodnôt, ktoré sú našim ľuďomcudzie. Diktát vnucovania kvót, vyplývajúcich z chybných a nepremyslených rozhodnutí predstaviteľov cudzích štátov. Dôsledkom je vznik vážnych ohrození bezpečnosti. Medzi nimi ohrozenie občianskymi nepokojmi, aj ohrozenie oveľa vyššou a násilnejšou kriminalitou. Tiež ohrozenie sociálnymi výbuchmi nespokojnosti tých, ktorí stále viac prispievajú a stále menej dostávajú. To všetko za istých predpokladov môže prerásť do občianskych nepokojov, až regionálnych konfliktov.

Tieto reálne, vážne, ale flagrantne ignorované ohrozenia sú dnes priamym dôsledkom väčšej integrácie, vyššej miery hypercentralizácie v rámci EÚ, čiže federalizácie EÚ. Inými slovami, nižšej miery demokracie v dôsledku vyššej miery diktátu, nátlaku a vydierania.Vrátanie špecifických mechanizmov korupcie, priamo vyplývajúcej z nástrojov, ako sú napríklad eurofondy. Preto je v životnom záujme nás všetkých spolupráca a rovnocenné partnerstvo vo výrazne decentralizovanej, menej integrovanej EÚ, ktorá nebude mať ani náznaky prvkov federácie. Je to otázka bytia a nebytia nás, občanov členských štátov a ďalších generácií. Silnú a funkčnú EÚ môžeme dosiahnuť len spojením silných, sebavedomých a rovnocenných partnerov, ktorí ju tvoria. Tými sú národné štáty ako nositelia suverenity. Nesmieme dovoliť, aby sa naša krajina podriaďovala diktátu rozhodnutí predstaviteľov cudzích štátov o tom, koho si my v našom dome pustíme doslova do našich spální.

Buďme za spoluprácu, podporujme rovnocenné partnerstvo štátov,vítajme priateľstvo európskych národov, vytvárajme platformy na vzájomnú komunikáciu. Ale zároveň odmietnime mechanizmy spôsobujúce diktát, mediálnu manipuláciu a priame potláčanie demokracie v záujme mocenských ambícií hŕstky jednotlivcov a ich lobistov z pozadia. Menej integrácie, menej Európy, žiadna spoločná obrana, žiadny prokurátor, ani minister financií, žiadne jadro. To bude zároveň prejavom rešpektu a úcty k všetkým obetiam  nepremyslených, často až hlúpych rozhodnutí politikov v minulosti. Tak vojnovým obetiam rozpútaných konfliktov, ako aj mierovým obetiam násilia a nepokojov. Bez ohľadu na ideológiu, za ktorú obetovali často to najdrahšie. Po dosiahnutí suverenity pre žiadny národ neexistuje vyšší národno-štátny záujem, ako je udržanie a posilňovanie tejto méty, čiže maximálnej možnej miery suverenity.

Pre slobodné národy neexistuje žiadne rozumné zdôvodnenie na odovzdanie ťažko dosiahnutej a obeťami zaplatenej suverenity do rúk nadnárodných mocenských zoskupení. Spolupracovať môžu iba suverénne subjekty, inak je to vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Princíp subsidiarity znamená, že suverénna moc pochádza od členských štátov, reprezentovaných svojimi národnými volenými predstaviteľmi, pri zabezpečení vyváženosti pilierov moci. Suverénne štáty v spravodlivom usporiadaní môžu dobrovoľne a pri dodržaní princípov vzájomnej výhodnosti odovzdať časť svojich právomocí, ktorými neohrozujú svoje národno-štátne záujmy.Ale musia si zachovať neodňateľné právo ich kedykoľvek bez sankcionovania aj odobrať späť do svojej právomoci.

Pre prípad zlyhania hazardných integračných zámerov alebo straty ich výhodnosti veľké a konsolidované národy majú mocenské, politické aj finančné možnosti a prostriedky, aby z takých projektov vycúvali bez veľkých strát, ba dokonca výhodne. Naopak, od malých národov sa poslušnosť a spokojnosť môže vynucovať všetkými prostriedkami veľkých. Budúcnosť nám ťažko poskytne ďalšiu možnosť vycúvania z integrovaného „federatívneho“ zväzku dohodou a s pochopením, tentoraz oveľa silnejších „federalistov“, akým sme čelili pred 25 rokmi.

Náš národ nemal šťastie na predvídavých, politicky zrelých, strategicky mysliacich a vlasteneckých politikov a štátnikov. Nedajme si preto vnútiť čosi, čo nie je prejavom politickej zodpovednosti, ani vlastenectva, ani strategickej múdrosti našich dnešných politických lídrov. Viac Európy, viac integrácie a s tým súvisiace podporné iniciatívy odovzdávaním suverenity vo všetkých zásadných tradičných pilieroch moci, budú mať závažné a ťažko zvrátiteľné dôsledky. Je potrebné nekompromisne presadzovať vrátenie a zachovanie mocenských pilierov v suverénnej právomoci národných štátov (bezpečnosť a obrana, legislatíva a vynucovanie práva, financie a dane, migračná ale aj sociálna politika, atď.). To nemá a nebude brániť vytváraniu vzájomne výhodných mnohonárodných dohôd a iniciatív medzi suverénnymi národmi zoskupenými pod výrazne decentralizovanou EÚ. Spoločná obrana EÚ znamená menej bezpečnosti, nie viac. Historicky si práve veľké štátne zoskupenia trúfajú presadzovať záujmy „suverénov“ silovými mocenskými prostriedkami. „Suverénom“ nadnárodného zoskupenia nebudú volení a odvolateľní predstavitelia národa, ktorý neexistuje. „Suverénom“ tak bude nevolená nadnárodná oligarchia.

Je teda povinnosťou nás všetkých povedať jednoznačné nie centralizovanej „federatívnej“ EÚ. V „integrovanej“ EÚ Slovensko nebude mať žiadnu suverenitu, ani územnú zvrchovanosť. Preto nebude potrebovať prezidenta, ani predsedu vlády, ani parlament ako piliere demokracie. Bude stačiť guvernér, ktorý ani nemusí sedieť pri spoločnom stole, pretože bude iba vykonávať písomné príkazy, tak ako súčasný guvernér Národnej banky Slovenska. Presúvanie stále nových kompetencií do bruselskej centrály EÚ znamená faktickú demontáž parlamentnej demokracie a robí parlamentné voľby v jednotlivých členských štátoch prakticky zbytočnými.

My, iniciátori tejto deklarácie všetkých občanov, ktorí používajú zdravý sedliacky rozum, sme normálnymi občanmi svojej vlasti. Ozývame sa preto, lebo sme spolutvorcami našej suverenity. Nie je nám ľahostajné to, čo vidíme z činov a počúvame z rečí našich ústavných činiteľov. Riešenie je v návrate suverenity, nie v jej odovzdávaní. Treba oveľa menej Európy, podstatne menej integrácie, žiadnu diktatúru. Treba viac vzájomného rešpektu, viac demokracie a preto viac suverenity národným štátom. To žiadame my, ktorí sme pred 25 rokmi vlastným príkladom dokázali, že pre nás má najvyšší národno-štátny záujem Slovenska, čiže najvyššia možná miera suverenity vo forme štátnosti, prednosť aj pred osobnými výhodami, privilégiami a záujmami. Je naša povinnosť chrániť suverenitu Slovenska, aby ju raz naši vnuci nemuseli krvou vybojovať späť od superštátu, ktorého etablovanie sa plazivou hypercentralizáciou a mediálnou manipuláciou stáva hrozivou skutočnosťou.

Bývalí poslanci FZ ČaSFR a spolutvorcovia suverenity Slovenska: Ing. Pavel Delinga, CSc.; Bc. Kamil M. Haťapka; Akad. mal. Viliam Hornáček, predseda SSI Korene;Doc. Ing. Pavol Hrivík, CSc.; MUDr. Štefan Paulov; Ing. Jozef Šedovič; Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS.

V Nitre, november 2017, zverejnené 25. novembra 2017

Preto je potrebná RETRIBUCIA , ktorá strana má také niečo v programe okrem Únie Štátnej Starostlivosti ?