Založ si blog

Matovičova vláda uvažuje XIV. diel . . . . chce spolupracovať s aktivistami alebo s mafiou?

Programové vyhlásenie vlády a jeho obsah, by mal byť podľa volebného programu OĽaNO a jeho zavádzajúcich myšlienok o priamej demokracií a sľuboch o zľavách na všetkých štátnych poplatkoch.

Už ste občania žiadali o tieto výhody , tak ako to je v článku:,, Ako sa vyrovnať s nereálnymi sľubmi Matoviča a s klamstvami jeho predchodcov ?“

Čo bude s trestaním vinníkov ?

https://www.epravo.sk/top/clanky/zakonna-povinnost-ponuky-vhodnej-prace-pri-vypovedi-danej-zamestnancovi-4736.html?fbclid=IwAR3t7S4XiJDWFkP6-Ob1dgVyddlPyV6lCaDBEznmLUJxeURWE8mwuLLOytc

Zákon je pre život

https://silavedomia.sk/tabulka-ktora-odhaluje-ako-skupina-bilderberg-ovlada-cely-svet/?fbclid=IwAR2Qw4fkFCM3a5EqeRldBz6QvsCrCsYRnvLaBtAqetDkIEPBfJvFG6p-4Wc

Eva Zelizňaková

 

Trest podľa Kanta

V dejinách trestného práva sa v súvislosti s ponímaním zmyslu, dôvodu a účelu trestu rozlišujú dve základné koncepcie: absolútne a relatívne teórie trestu.

Podľa starších, absolútnych, nie je účelom trestu nič iné ako trest sám osebe, trest je spravodlivou a nevyhnutnou odplatou. Odplata je orientovaná smerom do minulosti, na čin už vykonaný, princíp odplaty, čiže retribúcie, nezaujíma náprava páchateľa. Ako absolútne teórie sa tradične označujú všetky koncepcie, ktoré s trestom nespájajú žiadne ďalšie ciele, stojace mimo nich.

1:Absolútne teórie trestu pramenia z idey „ p u n i t u r , q u i a p e c c a t u m e s t “

2: trestá sa, pretože bolo spáchané zlo. Predstavitelia týchto teórií vychádzajú z predpokladu páchateľa ako nositeľa slobodnej vôle, ktorý koná vedome a dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia spáchať trestný čin s vedomím následnej odplaty. Trest tu vystupuje ako dôsledok trestného konania.3 Ide o indeterministické stanovisko, ktoré kladie dôraz na slobodu ľudského konania a vôle na rozdiel od deterministického chápania človeka ako súčasti prírody, podliehajúceho prírodným zákonom a s tým súvisiacej nemožnosti slobodnej

vôle. Trest ako odplata v deterministickom ponímaní nemá zmysel, nakoľko mu páchateľ nemohol zabrániť.

Tradične sa princíp retribúcie považuje za opak utilitaristických princípov. Pre

utilitaristov je trest smerovaný do budúcnosti, odôvodňuje ho predpokladaná schopnosť dosiahnuť budúci prospech spoločnosti, a to znižovanie trestnej činnosti. Pre zástancov retribúcie je trest naopak smerovaný do minulosti, odôvodnený samotným spáchaným zločinom, ktorý sa má vykonať ako odškodnenie.

4: Retributívny princíp vyžaduje, aby trest vyvážil svojim účinkom previnenie páchateľa.

5: Trest by mal zodpovedať spáchanému zločinu, čo znamená, že by mal svojou tvrdosťou

1 Kratochvíl, V. a kol.: Trestní právo hmotné, s. 397.

2 Jelínek, J. a kol.: Trestní právo hmotné, s. 329.

3 Ibid., s. 330.

4 Cavadino, M., Dignan, J.: The Penal System: An Introduction, s. 39.

5 Mezník, J. a kol.: Základy penologie, s. 4.66

zodpovedať previneniu. Trest má byť odrazom spáchaného trestného činu, prirodzeným dôsledkom kriminálneho konania a musí znamenať pre páchateľa určitú ujmu.

6: Koncept „oko za oko, zub za zub“ je vlastný takmer všetkým civilizačným okruhom a je známy z mnohých starovekých textov, či už je to Chammurapiho zákonník alebo neskôr Starý zákon a Korán. Zároveň trest ako následok porušenia zákona neskúma osobnosť zločinca, okolnosti činu či situácie, počas ktorej došlo k jeho spáchaniu.

Na rozdiel od pomsty je odplata smerovaná len na zlo, má inherentné hranice, nie je subjektívna, neobsahuje potešenie z utrpenia druhého a uplatňuje procedurálne štandardy.

7: Napriek tomu, že teória odplaty nástupom psychologizácie spoločnosti zaznamenala značný ústup, znova sa objavuje v podobe „spravodlivej odmeny“, a teda, že trestné sankcie by sa mali ukladať, pretože si ich páchateľ zaslúži. Zahŕňa v sebe odplatu, pomstu a odvetu.

8: Preventívne pôsobenie trestu je základom relatívnych teórií trestu, ktoré v

utilitaristickom zmysle kladie dôraz na budúce fungovanie vzťahu páchateľa a spoločnosti. Je v záujme spoločnosti, aby nedochádzalo k recidíve, čím chráni sama seba. Ich podstata by sa dala vyjadriť ako „ p u n i t u r , n e p e c c e t u r “

9: teda trestá sa aby nebolo páchané zlo. Trest plní spoločenský účel.

Podľa týchto teórií závisí trest od osobnosti páchateľa, možnosti a potreby jeho

prevýchovy, má sa tiež prihliadať na okolnosti, za ktorých k zločinu došlo. Idea trestu ako prevencie bola prvýkrát predstavená na akademickej pôde v druhej polovici 19. Storočia nemeckým právnym teoretikom F. von Lisztom. Jeho teória sleduje účel trestu, je opakom konzekventného prístupu absolútnych teórií trestu. Preventívny účel trestu predstavil Liszt v diele Der Zweckgedanke im Strafrecht (Idea účelu trestného práva) v roku 1882. Je založený na metódach a ideách pozitivizmu proti metafyzickému zdôvodňovaniu retribúcie. Lisztovým

úmyslom bolo prekonať prevládajúcu teóriu trestu Kanta a Hegela tým, že ťažisko teórie trestu postavil na ideu účelu trestu, ktorým je jeho preventívny účinok. Liszt je známy aj svojou diferenciáciou páchateľov na náhodných, napraviteľných a nenapraviteľných.

10:  Voči každej skupine je vhodné zvoliť odlišný postupy prevencie, teda trest. Kým voči náhodným a napraviteľným delikventom je vhodné zastrašenie, voči nenapraviteľným je nutné zneškodnenie.

11: 6 Urbanová, M.: Systémy sociální kontroly a právo, s. 140.

7 Nozick, R.: Philosophical Explanations, s. 366-368.

8 Inciardi, J. A. Trestní spravedlnost, s. 467-468.

9 Jelínek, J. a kol.: Trestní právo hmotné, s. 329.

10 Kratochvíl, V. a kol.: Trestní právo hmotné, s. 398.

11 Ibid., s. 398. 67

Podľa relatívnej teórie spáchaný trestný čin nie je jediným kritériom pre druh a

intenzitu trestu, skúmajú sa tu okolnosti prípadu, už spomínaná osobnosť páchateľa atď. Trest je akýmsi druhom liečenia, ktoré bráni budúcemu páchaniu trestných činov.

Účelom trestu je na druhej strane zabezpečiť ochrany spoločnosti, zabrániť ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti, napraviť nežiaduce následky, ku ktorým protiprávnou činnosťou došlo a odstrašiť tak nielen páchateľa ale aj ďalších potenciálnych páchateľov od takého konania.

V rámci relatívnych teórií trestu sa odlišuje niekoľko typov prístupov v závislosti od dôrazu na jednotlivé aspekty trestného činu (odstrašenie, rehabilitácia, kompenzácia).

Snaha o preklenutie antagonizmu tradičného prístupu absolútnych a relatívnych teórií podnietila vznik zmiešaných (zlučovacích) teórií trestu, ktoré spájajú myšlienku odplatnej a preventívnej funkcie trestu. Zatiaľ čo sa tradičné debaty sústredili na odôvodňovanie priority jednej alebo druhej teórie, súčasná diskusia sa zameriava na spôsob pochopenia a poskytnutia koherentného obrazu trestu, ktorý zahŕňa tak retributívny ako aj prevenčný princíp, a predmetom skúmania je potom dôraz tak na retribučné ako aj preventívne prvky trestu. „Zmiešané teórie sa pokúsili prekonať rozpory medzi relatívnymi a absolútnymi teóriami, predovšetkým sa pokúsili spojiť myšlienku trestu ako odplaty a trestu účelového, teda zlúčenie prostriedkov generálnej a špeciálnej prevencie. Trest má byť prostredníctvom tzv. generálnej prevencie smerovaný na všetkých potenciálnych páchateľov a prostredníctvom tzv. špeciálnej prevencie pôsobiť na konkrétneho páchateľa konkrétneho už spáchaného trestného činu. Účelom trestu je tak chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť páchateľovi v ďalšej trestnej činnosti, vychovávať páchateľa k tomu, aby viedol

riadny život a pôsobiť výchovne aj na ostatných členov spoločnosti.

12:  Liszt tvrdí, že každý účelný trest je trestom spravodlivým a podľa zástancov zmiešaných teórií spravodlivý trest zabezpečuje právny poriadok. Spravodlivý trest sa snaží aplikovať, pokiaľ to právny poriadok dovoľuje, šetrným zásahom, teda vinu a intenzitu trestu dáva do vyrovnávaného vzťahu k osobnosti páchateľa.“

13: Pri zlučovacích teóriách „…nejde len o sumarizáciu protikladných myšlienok, ale aj o to, aby trest plnil svoju funkciu, či už vo vzťahu k páchateľovi alebo k spoločnosti a aby jeho jednotlivé účely boli spolu spojené. Pri nevyhnutnej antinómii účelov je v konkrétnych prípadoch potrebné dať prednosť jednému alebo druhému princípu, pričom základným orientačným hľadiskom stále zostáva stupeň viny. Týmto spôsobom sú spolu spojené

12 Černíková, V. et al.: Sociální ochrana. Terciární prevence, její možnosti a limity, s. 26-27.

13 Madliak, J. et al.: Trestné právo hmotné, s. 272.68

generálna prevencia a odplata, nakoľko len trest ospravedlnený stupňom viny, odstrašuje a pôsobí výchovne. Odplata nepredstavuje len poníženie odsúdeného, ale má byť vždy šetrným zásahom, ktorý ho vyrovnaním viny zmieri so spoločnosťou. Každý trest má v rámci možnosti pôsobiť resocializačne a preto môže dôjsť do určitej miery i k zníženiu trestu zodpovedajúcemu stupňu viny, aby páchateľovi nebola sťažená jeho resocializácia, t.j. navrátenie sa do spoločnosti. Avšak trest nesmie stratiť svoju spojitosť s vinou ako základom

pre jeho výmeru. Nemecká klasická škola vyzdvihla odplatný charakter trestu. Pod odplatou chápala také konanie s človekom, ktoré zodpovedá hodnote jeho správania a myslenia. Odplata úmerná vine sa označuje za ospravedlnenie trestu.

14: Immanuel Kant sa problematike trestu venuje v prvej časti diela Metafyzika mravov, Učení o práve (Rechtslehre), časti verejné právo. Vychádza zo stanoviska, že akékoľvek konanie, ktoré nemá oporu v právnom poriadku „…bude len dočasné, pokiaľ nebude sankcionované prostredníctvom verejného zákona“.

15: Právny stav je stavom občianskej spoločnosti, zákon predstavuje vyjadrenie jej všeobecnej vôle, preto páchateľ porušením zákona sám seba vylučuje z verejného poriadku, zo stavu občianskej spoločnosti smerom späť k prirodzenému stavu. Prirodzený stav predstavuje u Kanta najvyššie zlo, stav neistoty, stav bez spravodlivosti. Ak by páchateľ nebol potrestaný, spoločnosti by hrozil návrat k prirodzenému stavu. Kant zdôrazňuje, že charakteristickou črtou trestného činu je práve snaha páchateľa vyčleniť sa spod moci zákona. Už táto samotná snaha o vyčlenenie sa mimo zákon je trestuhodná, keďže verejné právo nesmie pripustiť jednostranné výnimky. Páchateľ totiž nerešpektuje a znevažuje jednotnú vôľu ľudu a zároveň robí práva zabezpečené občianskou spoločnosťou neistými: „Čo však znamená: ´Ak ho okradneš, okradneš aj samého seba´? Ktokoľvek kradne, robí majetok iného neistým; preto okráda aj seba (právom odplaty) o istotu všetkého možného vlastníctva.“

16: Ak by verejné právo nesankcionovalo takýto čin, platilo by, že dovolí jednotlivcovi vyčleniť sa a uplatniť „divú a anarchistickú slobodu“.

17:  Preto je trestné právo časťou verejného práva, keďže „taký čin neohrozuje len iného jednotlivca, ale celé spoločenstvo“

18:  „Dokonca aj keby sa celá spoločnosť jednohlasne zhodla (napríklad ak by sa ľud, ktorý obýva ostrov, rozhodol odísť a rozptýliť sa po celom svete), musel by sa posledný uväznený vrah najprv popraviť, aby každý dostal čo si zaslúži, a aby

14 Solnař, V., Vanduchová, M.: Systém českého trestního práva, s. 21-22.

15 Kant, I.: Die Metaphysik der Sitten, AA 6:312.

16 Ibid., AA 6:333.

17 Ibid., AA 6:316.

18 Ibid., AA 6:331.69

ľud neniesol vinu hrdelného zločinu tým, že by netrval na jeho potrestaní; lebo ak tak neurobí, možno ho považovať za spolupáchateľa verejného porušenia spravodlivosti.“

19: Kant považuje trest za záležitosť spravodlivosti, ktorá musí byť vykonaná štátom v záujme práva, nie v záujme páchateľa či obete. Nepotrestanie páchateľa je nespravodlivosťou a ak sa spravodlivosť neuplatní, potom ani sám zákon nemôže byť determinovaný.

20:  Trest ako uplatnenie spravodlivosti má absolútny význam. Zločin nie je len útokom na jednotlivého občana a jeho slobodu, je útokom na všeobecnú slobodu, a teda porušuje požiadavku kategorického imperatívu.

21: Kategorický imperatív je nepodmienený vonkajšími podmienkami a je vždy platný. Podľa Kanta v prípade kategorického imperatívu ľudské správanie nesleduje žiadny konkrétny individuálny účel, je totiž účelom sám o sebe, resp.

účelom je tu len dobro. Kant uvádza tento príklad: Má sa zachovať život zločinca, ktorý je odsúdený na smrť, ak by súhlasil, že na sebe nechá vykonať nebezpečné pokusy, a mal by to šťastie, žeby vyviazol živý, aby tak lekári získali nové, spoločnosti prospešné poznatky? Súd by lekárske kolégium, ktoré by učinilo takýto návrh s pohŕdaním odmietol, lebo spravodlivosť prestáva byť spravodlivosťou, ak sa za nejakú cenu predáva.

22: Jedinou úlohou trestu je uskutočnenie spravodlivosti, bez ktorej nemôže existovať štát ako spoločenstvo občanov založené na zjednotenej všeobecnej vôli. Zdôvodnenie použitia trestu tým, že sa ním dosiahnu určité utilitárne ciele (prostredníctvom generálneho alebo špeciálneho odstrašenia), odporuje podľa Kanta priamym požiadavkám kategorického imperatívu, ktorý považuje človeka, vrátane zločinca, za rozumnú bytosť, obdarenú vôľou, ako účel sám o sebe, a nie ako prostriedok na dosiahnutie utilitárnych cieľov, čo by človeka,

ako rozumnú bytosť, znižovalo na úroveň veci. „Trest nemôže byť nikdy iba prostriedkom presadzovania nejakého cudzieho dobra či už pre páchateľa alebo pre občiansku spoločnosť, musí sa uložiť páchateľovi jednoducho preto, že spáchal zločin. Lebo s ľudskou bytosťou sa nikdy nemá zaobchádzať ako s prostriedkom realizovania účelov niekoho iného“.

23: Trest ako výraz požiadavky kategorického imperatívu uskutočňuje spravodlivosť a zároveň obhajuje vrodené práva osobnosti zločinca ako rozumnej bytosti a rešpektuje tak dôstojnosť osobnosti zločinca ako človeka.

24:  Kant vníma trest ako dvojstranný vzťah medzi páchateľom a spoločnosťou, ide o naplnenie spravodlivosti, na ktoré má páchateľ právo. Obhajuje jeho vrodené práva a rešpektuje dôstojnosť osobnosti zločinca ako človeka. Tvrdí, že ak by bol

19 Ibid., AA 6:333.

20 Rachels, J.: The Elements of Moral Philosophy, s. 174-175.

21 Machalová, T.: K odkazu Jaroslava Kalaba, s. 173.

22 Lata J.: Účel trestu a jeho spravedlnost, Trestní právo 2-5/2001, s.21.

23 Kant, I.: Die Metaphysik der Sitten, AA 6:331.

24 Ojzerman, T. I., Pešek, J., Pešková, J.: Kantova filozofie a současnost. s. 188-189.70

páchateľ oslobodený od trestu, ktorý mu prináleží, bola by poškvrnená jeho česť

25:, keďže človeka považuje za zodpovednú, racionálnu bytosť a ako takú vedomú si následkov svojho konania. Spáchaním zločinu dáva páchateľ preto zároveň súhlas na svoje potrestanie. Trestať možno len toho, kto trestný čin spáchal a len kvôli tomu, že ho spáchal, čo je v protiklade s tým, keď sa trestá z preventívnych, odstrašujúcich či exemplárnych dôvodov, kedy má mať sankcia účinok voči ostatným členom občianskej spoločnosti. Sankcia sa má uplatniť až potom, keď sa páchateľ jednoznačne určí a predtým, než sa z nej budú vyvodzovať akékoľvek následky pre spoločnosť. Podľa Kanta totiž princíp retribúcie má prednosť pred všetkými konzekventnými účinkami.

Na to, aby sa dosiahla spravodlivosť, musí existovať rovnováha medzi trestom

a zločinom, odplácať sa má rovnaké rovnakým. „Ale aký je to druh a aká miera potrestania, ktorý sa stáva princípom a normou verejnej spravodlivosti? Žiadny iný ako princíp rovnosti (v podobe jazýčka na váhach spravodlivosti), ktorý sa neprikláňa viac k jednej než k druhej strane.“

26:  Princíp retribúcie vyžaduje, aby rozsah zaslúženého trestu presne zodpovedal rozsahu zločinu (tradičný princíp „oko za oko“). Kant si uvedomoval, že doslovné uplatnenie tejto požiadavky nie je možné. Takýmto spôsobom je možné trestať len za podmienky rovnosti medzi pocitom utrpenia, ktoré znášal poškodený spáchaným trestným činom a medzi pocitom utrpenia zločinca, ktoré mu bolo spôsobené trestom.

27: „Keď Kant vyslovil myšlienku, že sa má trestať odplatou rovnakým za rovnaké, týmto chcel vyjadriť želanie dosiahnuť rovnosť všetkých ľudí pred zákonom.“

28: „Len právo odplaty (ius tallionis) môže určiť kvalitu a kvantitu trestu; všetky ostatné kritériá sú nestále a môžu vo výroku čistej a prísnej spravodlivosti zahŕňať aj nepatričné ohľady na primeranosť trestu.“

29: Ius tallionis nemožno chápať ako nástroj pomsty, ako sa zvykne často interpretovať, je pravidlom pre určenie toho, ako majú inštitúcie verejného práva obmedziť páchateľovu slobodu bez toho, aby sa týmto obmedzením porušovali princípy práva. Toto pravidlo sa dodrží, ak sa zlo, ktoré páchateľ svojim činom spôsobil, obráti proti nemu vo forme trestu, ak bude jeho ujma zhodná s ujmou, ktorú spôsobil.

Kantova všeobecná požiadavka rovnosti zločinu a trestu je však vyjadrená len

prostredníctvom analógie „jazýčka na váhach spravodlivosti“, nikde sa explicitne neuvádza, čo vlastne tento princíp rovnosti zločinu a trestu znamená, a ak zohľadníme jeho úvahy

25 Lata, J.: Účel trestu a jeho spravedlnost, Trestní právo 2-5/2001, s. 21.

26 Kant, I.: Die Metaphysik der Sitten, AA 6:331.

27 Ojzerman, T. I., Pešek, J., Pešková, J.: Kantova filozofie a současnost, s. 189-192.

28 Ibid., s. 196.

29 Kant, I.: Die Metaphysik der Sitten, AA 6:332.71

o trestaní vzbury proti štátu, musia sa javiť ako nie veľmi presvedčivé, keďže tresty sú tu zjavne prehnané a neprimerane tvrdé. Kant nepripúšťa zohľadnenie okolností, či iracionálne konanie v prípadoch, ak bolo vyvolané porušovaním spoločenskej zmluvy zo strany vlády.

Asi najkontroverznejším a zároveň aj najdiskutovanejším aspektom Kantovho ponímania rovnováhy zločinu a trestu je jeho jednoznačná požiadavka trestu smrti v prípade spáchanie trestného činu vraždy: „Ak však spáchal vraždu, musí zomrieť. V takom prípade neposkytne spravodlivosti zadosťučinenie žiadna náhrada. Pretože smrť a hoci aj ten najbiednejší život nie sú rovnocenné, teda ani zločin a odplata nemôžu byť rovnocenné pokiaľ nie je páchateľ odsúdený na smrť.“

30: Tieto nezrovnalosti by však nemali byť dôvodom pre spochybňovanie Kantovho princípu rovnosti zločinu a trestu z niekoľkých dôvodov. Páchateľ svojim činom prestupuje zákon, ku ktorému ako člen občianskej spoločnosti dal svoj súhlas, a ktorému sa ako člen občianskej spoločnosti zaviazal podriadiť. Tieto záväzky vyplývajú zo záruky slobody, ktorá je podstatou spoločenskej zmluvy. Trest je potom odôvodnený tým, že páchateľ prekročil zmluvne zakotvené právo alebo narušil rovnováhu spravodlivého rozdelenia práv a povinností. Čo potom odôvodňuje trest, je nielen miera a rozsah ujmy, ktorú svojim konaním spôsobil obeti ale aj miera a rozsah páchateľovho prekročenia zákona. Spáchaním trestného činu totiž páchateľ trestá samého seba, keďže jeho čin sa stáva všeobecným pravidlom, čím potenciálne ohrozuje spoločenskú zmluvu uzavretú práve kvôli ochrane slobody všetkých členov občianskej spoločnosti, a preto potenciálne ohrozuje spoločnosť ako takú. Zároveň páchateľ svojim činom a porušením práva zbavuje sám seba občianstva v nej.

31: Preto Kantov princíp rovnosti zločinu a trestu vyžaduje, aby trest znamenal ujmu pre toho, kto ho spáchal priamo úmernú ujme spôsobenej tomu, proti komu bol namierený. V tomto zmysle potom požiadavka rovnosti zločinu a trestu a princíp retribúcie má svoje odôvodnenie.

Byrdovej interpretácia

Kantovej teórii trestného práva, sa na rozdiel od ostatných oblastí práva, v

akademických kruhoch venovala celkom slušná pozornosť. Až do vydania prelomového článku S. Byrdovej

32: bol považovaný Kantov dôraz na retributívny princíp trestu za samozrejmosť, S. Byrdová prepojila princíp retribúcie s Kantovým explicitnými odkazmi na princíp prevencie.

30 Ibid., AA 6:333.

31 Hopkins, S.: Kant and the Morality of Anger. http://www.philosophypathways.com/essays/hopkins2.html

32 Byrd, S.: Kant’s Theory of Punishment: Deterrence in Its Threat, Retribution in Its Execution, 1989, s. 151-

200.72

Byrdová hľadá v Kantovej teórii trestu rovnováhu oboch princípov. Primárnym účelom trestu je brániť páchaniu trestných činov hrozbou samotnou, avšak ak už je trestný čin spáchaný, nastupuje princíp retribúcie, ktorý určí mieru trestu tak, aby mala jeho hrozba konkrétnu podobu, teda trestá sa konkrétnym trestom za konkrétny čin, retribúcia ukladá hrozbe hranice. Ak je trest voči páchateľovi príliš mierny, potom nie je dostatočne účinný na to, aby mal silu navrátiť spoločnosť do právneho stavu, ak však je príliš tvrdý, potom sa stáva obmedzením slobody páchateľa, je preto rovnako neúčinným.

Byrdovej interpretácia Kanta je založená na tom, že účelom trestu je perspektívne zabraňovať zločinom. Dochádza k tomu hrozbou potrestania tých, ktorí prekročia zákon. Ak však už k spáchaniu trestného činu došlo, nastupuje princíp retribúcie, aby sa aplikoval vhodný trest. Pre Byrdovú princíp retribúcie slúži výlučne pre určenie hraníc spôsobu, akým tresty odstrašujú. Ak by to tak nebolo, štát by mohol hroziť čímkoľvek aby odstrašil ďalších potenciálnych páchateľov. Právne systémy musia byť zabezpečené proti sklonom občanov

k porušovaniu zákona a táto garancia je poskytnutá práve prostredníctvom hrozby trestu.

Odstrašovanie je preto podstatou práva trestať. Avšak ak je účel trestu vymedzený týmto spôsobom, potom druh a miera trestu nesúvisí s odstrašovaním ale s odplatou. Odplata totiž znamená, že ľudskú bytosť nechápeme ako prostriedok ale ako účel osebe. Problémom Byrdovej interpretácie je, že znižuje význam retribúcie, v jej poňatí je len limitujúcou podmienkou pre určenie vhodnej metódy zastrašovania, nie rovnocenným a

rovnako nevyhnutným samostatným prvkom Kantovej teórie trestu.

Interpretácia J. Ch. Merlea

Merle je kritikom súčasných tendencií o reinterpretáciu Kantovho ponímania trestu v zmysle zmiešaných teórií trestu. Všetky pokusy spájať retribúciu a generálnu prevenciu zlyhávajú pretože sa navzájom vymedzujú práve ako odôvodnenie trestu. Akékoľvek zmiešané teórie, ktoré sa u Kanta pokúšajú nájsť preventívny účinok trestu ako protiváhu k retribučnému princípu, považuje Merle za čistú špekuláciu, keďže zlyhávajú na tom, že nakoniec aj tak skončia konštatovaním retributívneho pôsobenia trestu: „Všetko, čo zmiešané teórie (trestu) pridávajú ku klasickému retribučnému princípu neznamená nič viac než to, že klasická retribúcia nebude odôvodnená, pokiaľ hrozba trestu, ktorý stanovuje, skutočne niečomu nezabránila.“

33: 33 Merle, J. Ch.: A Kantian Critique of Kant’s Theory of Punishment, s. 316.73

Merle ide ďalej a poukazuje na to, že princíp retribúcie nie je u Kanta konzistentný so zmyslom jeho širšej politickej a právnej teórie, ani s jeho konceptom práva, keďže princíp trestu, ktorý úmerne zodpovedá zločinu, nie je v súlade s jeho tvrdením, že sú dva druhy zabitia, za ktoré nemožno potrestať smrťou (duel a vražda nemanželského dieťaťa). Merle odmieta tak čisto retribučný ako aj zmiešaný výklad Kantovej teórie trestu. Zmiešané teórie

podľa neho len hľadajú komplementárny vzťah k retribúcii a generálnej prevencii. Sú inkoherentné, keďže retribúcia a odstrašovanie nie sú navzájom kompatibilné alebo sa v skutočnosti len zameriavajú na jeden alebo druhý aspekt trestu. Zároveň uznáva, že sa Kant v Učení o práve explicitne odvoláva na retribúciu, avšak jeho argumenty považuje za nedostatočné. Kant podľa Merlea nikdy úspešne neukotvil princíp retribúcie do svojej koncepcie práva a dokonca uvádza, že princíp retribúcie nie je s Kantovým konceptom práva vôbec kompatibilný. Merle zdôrazňuje, že Kant sa nepokúša vydedukovať ius tallionis

z princípu práva, a že retribúcia vlastne odporuje konceptu práva, keďže dostatočne nezohľadňuje slobodu všetkých súčasne s vylúčením slobody páchateľa. V súvislosti s morálnou interpretáciou konceptu práva Merle uvádza, že retribúcia trestu nepredstavuje najvyššie morálne dobro tak, ako to Kant opisuje v druhej Kritike. Morálna retribúcia je podľa Merlea vyhradená noumenálnemu svetu a že vo svete fenomenálnom by hlavnou doménou právneho systému malo byť najvyšším morálnym dobrom odpustenie zločincovi ak je toto odpustenie „zlučiteľný s bezpečnosťou ostatných občanov.“

34:  Skôr než retribúciu tak vidí Merle v Kantovom ponímaní trestu špeciálnu prevenciu, zameranú na konkrétneho páchateľa, ktorá zahŕňa jednak pozbavenie páchateľa spôsobilosti na akékoľvek právne úkony ako následok jeho trestnej činnosti, tak aj jeho následnú rehabilitáciu.

Ripsteinova interpretácia

Ripstein vníma Kantovo ponímanie trestného práva ako súčasť jeho širšieho konceptu nadradenosti práva: „Hrozba trestu je tak správou o zvrchovanosti verejného práva. Perspektívna hrozba a retrospektívne použitie trestu nie sú preto cieľom, ktorý sa má sledovať a vonkajším obmedzením jeho výkonu, sú totiž rovnocenné.“

35:  V prípade zločinu krádeže záleží výlučne na fakte odcudzenia veci bez ohľadu na účel, ktorý je odcudzením páchateľom sledovaný (aj keby išlo napr. o záchranu človeka v núdzi). Čin, ktorým sa porušuje právo, je prejavom „divej a anarchistickej slobody“ prirodzeného stavu. „Trest je potom odplatou za

34 Merle, J. Ch.: German Idealism and the Concept of Punishment, s. 207.

35 Ripstein, A.: Force and Freedom, s. 302.74

vzdor voči autorite verejného práva, za vylučovanie sa z neho.“36 Tým, že zločinec porušuje verejné právo, bráni slobode iných, keďže sa jeho konanie podľa vlastnej maximy vzťahuje len naňho. Ilustrované na príklade krádeže – odcudzením predmetu vo vlastníctve iného sa popiera inštitút vlastníctva ako taký, keďže podľa jeho maximy možnosť vlastníctva neexistuje. Retrubúcia je tak obsiahnutá v samotnej maxime protiprávneho konania – nerešpektovaním vlastníctva iného nemožno nadobudnúť vlastníctvo ani na strane páchateľa, čím páchateľ obracia účinok svojej maximy proti sebe.

37: Trest nie je ničím iným ako prejavom zvrchovanosti práva. Perspektívne riadi konanie hrozbou, že protiprávne konanie nemá žiadne účinky, retrospektívne robí každé také konanie zbytočným, keďže sa naň neviažu žiadne právne ani faktické účinky. „Princípom trestu je tak garancia slobody v priestore a čase, zamedzenie prekážaniu slobode“.

38:  Ripsteinovo interpretácia Kantovej teórie práva je totiž postavená na rozlíšení slobody ako práva voči sebe a práva voči externým objektom „právo rozhodovať o účele“. Zločin voči môjmu právu je zabránením mojej slobode určiť sebe alebo veciam, ktoré mi patria ľubovoľný účel; páchateľ sa vyčleňuje z právne ustanovených pravidiel. Zároveň kladie Risptein dôraz na neprípustnosť prostriedkov, ktoré zločinec použije k dosiahnutiu svojho cieľa (ktorý je

v tomto prípade irelevantný). Neprípustnosť prostriedkov je dôsledkom ich „nesúladu so systémom rovnosti slobody“39. Trest je potom zabránením slobode páchateľa zvoliť účel svojej osobe a veciam vo svojom vlastníctve; spoločnosť postaví páchateľa mimo právne ustanovené pravidlá.

Z uvedeného jasne vyplýva Ripsteinovo stanovisko k rovnocennosti retribučného a zároveň preventívneho pôsobenia trestu. Prevencia riadi konanie prostredníctvom hrozby a retribúcia anuluje akékoľvek účinky protiprávneho konania, čím realizuje následky hrozby. Zdanlivo sú teda odstrašenie a retribúcia vzájomne podmienené, odstrašovanie bez retribúcie je neefektívne, a vedomie retributívnych následkov pôsobí ako hrozba tým, že účinky protiprávneho konania nenastanú.

Záver

Kant je v právnej teórii stále považovaný za predstaviteľa absolútnych teórií trestu, postavených na retributívnom princípe trestu ako odplaty. Súčasné filozofické interpretácie Kantovej teórie trestu však už jednoznačne dokazujú prítomnosť prvkov prevencie v jeho

36 Ripstein, A.: Force and Freedom, s. 316.

37 Ibid.

38 Ibid., s. 323-324.

39 Ibid., s. 310.75

ponímaní trestu, pričom zohľadňujú pôsobenie trestu tak vo forme generálnej ako aj špeciálnej prevencie.

Trestné právo je integrálnou súčasťou občianskej spoločnosti, keďže nie je ničím iným ako zvrchovanosťou verejného práva nad antagonistickou individuálnou vôľou. Trest je zárukou účinnosti verejného práva. Zastrašujúci účinok vidiny trestu nie je od tejto záruky niečím oddeleným, hrozba trestu je totiž proklamáciou zvrchovanosti verejného práva.

Preventívne pôsobenie nie je náhodnou črtou trestu, že slúži perspektívne na usmerňovanie ľudského správania.

40: Právnou zložkou trestu je retribúcia, odplata, to, čo pôsobí navonok, fakt, ktorý nastal ako následok protiprávneho konania. Hrozba trestu je jeho morálnou zložkou, ktorá pôsobí dovnútra jednotlivca, pôsobí na motiváciu konania (v zmysle špeciálnej a zároveň generálnej prevencie). Sám Kant píše: „trestné právo je kategorickým imperatívom“

41: , preventívne pôsobenie trestu tak z jeho teórie trestu nemôžeme vyčleniť.

Zoznam bibliografických odkazov:

BYRD, S., 1989. Kant’s Theory of Punishment: Deterrence in Its Threat, Retribution in Its

Execution. Law and Philosophy 8, s. 151-200.

CAVADINO, M. a DIGNAN, J., 1997. The Penal System: An Introduction (2nd ed.),

London: Sage.

ČERNÍKOVÁ, V. et al., 2008. Sociální ochrana. Terciární prevence, její možnosti a limity.

  1. vyd. Plzeň: Vydavateľstvo Aleš Čeněk.

HOPKINS, S.: Kant and the Morality of Anger. Dostupné z:

http://www.philosophypathways.com/essays/hopkins2.html

INCIARDI, J. A., 1994. Trestní spravedlnost. 1.vyd. Praha: VICTORIA PUBLISHING.

JELÍNEK, J. et al., 2004. Trestní právo hmotné. Obecná část. 1.vyd., Praha: Linde.

KANT, I., 1900. Die Metaphysik der Sitten. Kants gesammelte Schriften, Akademie-

Ausgabe, Berlin.

KRATOCHVÍL, V. et al., 2003. Trestní právo hmotné. Obecná část. 1.dotisk 3.

přepracovaného a doplněného vydání, Brno: Masarykova Univerzita.

LATA, J., 2001. Účel trestu a jeho spravedlnost. In: Trestní právo, 2-5/2001.

40 Byrd, S.: Kant´s Theory of Punishment, s. 153.

41 Kant, I.: Die Metaphysik der Sitten, AA 6:331.

76

MADLIAK, J. et al., 2004. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. UPJŠ Košice.

MACHALOVÁ, T., 2007. K odkazu Jaroslava Kalaba. 1. vyd. Plzeň: Vydavateľstvo Aleš

Čeněk.

MERLE, J. Ch., 2009. German Idealism and the Concept of Punishment, Cambridge UP.

MERLE, J. Ch., 2000. A Kantian Critique of Kant’s Theory of Punishment. In: Law and

Philosophy. 19 (3),s. 311-338.

MEZNÍK, J. et al., 1995. Základy penologie. 1.vyd., Brno: Masarykova Univerzita.

NOZICK, R., 1981. Philosophical Explanations. Cambridge, MA: Harvard University Press.

OJZERMAN, T. I., PEŠEK, J. a J. PEŠKOVÁ, 1981. Kantova filozofie a současnost. 1. vyd.

Praha: Svoboda.

RACHELS, J., 2007. The Elements of Moral Philosophy. Barnes and Noble.

RIPSTEIN, A., 2009. Force and Freedom: Kant’s Legal and Political Philosophy. Harvard

University Press.

SOLNAŘ, V. a Vanduchová, M., 2009. Systém českého trestního práva. 1. vyd. Praha:

Novatrix

URBANOVÁ, M., 2006. Systémy sociální kontroly a právo. 1. vyd. Plzeň: Vydavateľstvo

Aleš Čeněk.

Matovičova vláda uvažuje o retribučnom zákone ?

 

 

Problém s COVID -19 vyriešený

26.05.2020

,, VIROLOGŮM CELÉ PLANETY V současnosti je v hlavách lidí na celém světě totéž – pandemie COVID 19. Lidé nežijí, ale bojí se. Bojí se, že se nakazí novým virovým přistěhovalcem a zemřou. Jaké velké poznatky 21. století jste, pánové virologové připravili, abyste ochránili lidi před tím neštěstím? Jsou tři: mýt si ruce mýdlem, nosit masku a izolovat se od [...]

3. bod . . Programové vyhlásenie Vlády podľa potrieb občanov

26.05.2020

Programové vyhlásenie Vlády podľa potrieb občanov v prípade úspešných volieb v roku 2024 Únia Štátnej Starostlivosti je jediná politická strana na Slovensku, ktorá sa zaujíma o naplnenie a realizáciu potrieb občanov – voličov Slovenska. Je to strana pre každého občana, ktorý chce svoje potreby vyriešiť a žiť dôstojný život. Body, ktoré ľahšie občan [...]

2. bod . . Programové vyhlásenie Vlády podľa potrieb občanov

25.05.2020

Programové vyhlásenie Vlády podľa potrieb občanov v prípade úspešných volieb v roku 2024 Únia Štátnej Starostlivosti je jediná politická strana na Slovensku, ktorá sa zaujíma o naplnenie a realizáciu potrieb občanov – voličov Slovenska. Je to strana pre každého občana, ktorý chce svoje potreby vyriešiť a žiť dôstojný život. Body, ktoré ľahšie občan [...]

pocasie-27-5-2020

Búrky nás neminú. Kde na Slovensku budú hromy divo biť?

26.05.2020 22:32

Aj v ďalších dňoch treba rátať s premenlivým počasím, niekde budú búrky. Ktorá časť Slovenska má rátať s divokejším počasím?

Thaci

Kosovský prezident odmietol rokovania so Srbskom, ktoré mal viesť Lajčák

26.05.2020 20:18

Namiesto toho Hashim Thaci vyzval na silnejšiu úlohu USA v procese normalizácii vzťahov so Srbskom.

kalinak

Nerozumné, nedôstojné, nešťastné. Kaliňák, Číž a Beňová reagujú na situáciu v Smere

26.05.2020 19:46

Čo hovoria na výzvu Petre Pellegriniho, ktorú adresoval Robertovi Ficovi, niektorí známi členovia Smeru?

Virus Outbreak Croatia

Na víkend k Jadranu? Dobro došli aj na dlhšie

26.05.2020 19:26, aktualizované: 19:27

Chorvátsko sa od piatka chystá otvoriť turistom zo Slovenska, Česka, Maďarska a Rakúska.

volajte112

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 124
Celková čítanosť: 1567783x
Priemerná čítanosť článkov: 12643x

Autor blogu

Kategórie